SABA

Nikdy som nemyslel, že by som dokázal diskutovať s niekým, komu sa zdá byť box surový, dlhšie ako päť minút. Pravdou je, že zväčša niečo také vypúšťa z úst človek bez hlbšieho zamyslenia, ktorý vás napokon dorazí typickým „veď sa pozri ako dopadol Muhammad Ali, alebo ako sa volá!"
Ľudskej hlúposti sa jednoducho nevyhnete. Čo je, ale horšie, veľmi ťažko sa jej v takejto forme odporuje. Nechcel by som sa nikoho dotknúť iba preto, že mu box nie je po chuti, veď právo na slobodu prejavu má každý z nás a dokonca je chránené zákonom. Diskusiám na túto tému sa snažím vyhýbať. Ak sa už vyhnúť nedá, na reakcie tohto typu sa snažím reagovať citovaním pána Tormu: „Za svoj život som spoznal množstvo hlúpych ľudí a mnohí z nich nikdy neboxovali!"
No a čo sa týka samotnej žijúcej legendy Muhammada Aliho a jeho Parkinsona, je pravda, že sa mu telo trasie a nedokáže synchronizovane chodiť. Ale, čo je to vlastne Parkinson? Ide o pomalé progresívne neurologické ochorenie, ktoré zasahuje malé množstvo buniek v strednom mozgu, nazývajúce sa substantia nigra. Postupná degenerácia týchto buniek zapríčiňuje zníženie hladiny životne dôležitej chemickej látky v mozgu - dopamínu, čo spôsobuje klasické príznaky Parkinsona. Ak by ste postavili do radu sto ľudí, jeden z nich by na seba upozorňoval trasením na jednej strane tela. Určite by ste si na ňom všimli aj malátne pohyby, ba až stuhnutosť tela, nehovoriac o problémoch s koordináciou pohybu. Taký je Parkinson. Trpia ním aj milióny obyvateľov planéty, ktorí nikdy neboxovali.
Na otázku, či je box bezpečný alebo nie, by sme mohli polemizovať a škriepiť sa dlhé hodiny. Na koho strane je pravda? Je pochopiteľné, že inkasovanie úderov nášmu organizmu nijako neprospieva a ak chcem byť objektívny, nemôžem nespomenúť aj smrť v ringu. Áno, stávajú sa aj takéto tragédie. Nie sú samozrejmosťou, ale z času na čas bohužiaľ neobchádzajú ani ring. Ak, ale obrátime mincu na druhú stranu a otvoríme oči, zistíme, že tragédie sa nevyhýbajú ani iným športoviskám. „Pani Smrť" kosí všade. Športový fanúšikovia si iste spomínajú na rok 2004, kedy zastavila tlkot srdcia štyrom špičkovým futbalistom. Deje sa to v každom športovom odvetví a deje sa to od počiatku športových súťaží.
A zranenia? Najviac ich má svedomí basketbal. Bránenie pod košom býva najčastejším miestom kontaktu hráčov, preto už dnes bežne hráči nosia ochranné okuliare a chrániče chrupu. Napríklad sezóna 2009 bola pre Portland Trail Blazers úplne katastrofálna. Greg Oden si praskol jabĺčko v ľavom kolene pri blokovaní protihráča. Pri dopade z výskoku si Patrick Mills zranil členok v následku zlého dopadu na palubovku. Nicolas Batum utrpel zranenie pravého ramena a po doliečení jeho chrupavka opäť nevydržala. Travis Outlaw nehral celú sezónu pre komplikovanú zlomeninu nohy. Jeho kolega Martell Webster mal podobnú zlomeninu, ktorá po návrate na ihrisko opäť praskla. A zranenia sa nevyhli ani trénerovi Nate McMillanovi, ktorému sa roztrhla achilovka pri vstupe na ihrisko počas rozdeľovania hráčov.
Veľmi nepríjemný zážitok má aj Nelson Cruz z baseballového teamu Texas Rangers, ktorý bol zasiahnutý v šiestej zmene loptičkou do nechránenej časti hlavy pri uchu. Loptička letiaca od Yovani Gallarda ho zrazila na zem, kde ležal niekoľko minút a potom musel byť hospitalizovaný.
Tu nastáva otázka, ktorý šport je vlastne bezpečný? Ak si posvietime na definíciu slovíčka bezpečnosť, zistíme, že je to veľmi relatívny pojem. Čo je dnes vôbec bezpečné, keď sa môžeme zabiť aj v najbezpečnejšom aute sveta? Ak by sme sa uchýlili k porovnaniam, ktorý šport je bezpečný a nerizikový, mohli by sme skonštatovať, že určité riziko zranenia je v každom športe. A to na nás zo všetkých strán hrnú varovania rôznych odborníkov, hlásajúcich o tom ako málo športujeme. Niekto športuje pre udržanie svojho tela v lepšej kondícii, iný zas len pre spálenie kalórií, ktoré do seba hádže počas krátkej obednej prestávky a ešte stále sa medzi nami nachádzajú a tí, ktorí športujú „profesionálne."
Športovať teda, alebo nie? Nie je bezpečnejšie predsa len to vysedávanie pri televízii, či počítači?
V roku 2006 National Electronic Injury Surveillance System oznámil svetu veľmi zaujímavé čísla týkajúce sa zranení na športoviskách. Viac ako pol milióna zranení bolo zaregistrovaných iba v basketbale. Ďalšie dva milióny zranení boli spojené s cyklistikou, americkým futbalom a inými športmi. V roku 1998 si športové zranenia vyžiadali náklady na ošetrenie a liečbu vo výške 18.7 biliónov dolárov.
Ak odbočíme od súťažného športu k rekreačnému, môže sa nám to zdať prekvapivé, no najviac smrteľných zranení prichádza pri cyklistike. Príčina nehôd je rôzna. Zlá viditeľnosť, nerešpektovanie dopravných predpisov a tak sa najčastejšie nešťastník zrazil s motorovým vozidlom. Nasleduje utopenie počas plávania a rôzne nehody z lyžovačiek.
Čo sa týka samotného športového odvetvia, v top desiatke je na prvej priečke basketbal zo 529,837 zraneniami, nasleduje cyklistika 490 434, americký futbal 460 210, motošport 275 123, baseball 274 867, fitnes 269 249, futbal 186 544, plávanie 164 607, lyžovanie, snowboarding 96 119, rugby 85 580.
A to mnohí argumentujú tým, že box je surový a úder na hlavu legitímny cieľ pre útok. Pozor! Úder v zmysle zasiahnutia súpera, alebo vyradenia súpera z hry. Nie úder zo zámerom zabiť, ako to mnohí novinári prezentujú! Jeden z nich dokonca raz nad svoj príspevok napísal „knokaut – jediná vražda povolená zákonom!"
Nikto nejde do ringu s úmyslom zabiť. Všetci chcú len zvíťaziť, preto je zamysleniu sa hodné spájať kontaktný šport s násilím! Keď sociológovia z istého londýnskeho inštitútu porovnali v jednej štúdii záujmy a záľuby mladých delikventov s netrestanou mládežou – našli viacej podobnosti ako rozdielov. Skeptici tvrdia, že vo väčšine prípadoch sa nedá jednoducho určiť súvislosť medzi pozeraním na agresivitu a agresívnym správaním. Keď Janko vášnivo pozerá cyklistické preteky a potom celé dni jazdí na bicykle, neznamená to, že sa stane cyklistom. Takisto Milan, ktorý najradšej pozerá filmy s Jackie Chanom a potom sa pokúša cvičiť na svojich kamarátoch, nemusí sa stať pouličným bitkárom. Vrhnúť sa na niekoho v ringu pod prísnymi pravidlami neznamená to isté ako na ulici stlačiť spúšť revolvera. Agresivita a násilie nespočívajú v správaní, ale v úmysloch!

 „Box je šport a ja chcem byť najlepší. Môj cieľ je víťaziť, nie zabíjať! Keď som súpera poslal k zemi, mal som obrovskú radosť, no radosť bola ešte väčšia, keď som videl, že môj súper opäť stáva," nechal sa na túto tému počuť legendárny Muhammad Ali.

Každý boxer robí tento šport zo svojej slobodnej vôle a veľmi dobre vie, čo všetko tento šport obnáša. Podobne ako každý iný športovec. Čo mu sa vystavujú boxeri?
Pravdou je, že boxerovi môžu spôsobiť i drobné údery vážnejšie zranenia. Tvrdý úder na hlavu je nebezpečný a môže zapríčiniť fraktúru niektorej z lebkových kostí, či dokonca vážne poškodenie tkaniva na povrchu mozgu, roztrhnutie siete nervov, krvácanie do mozgu alebo krvnú zrazeninu. K týmto nepríjemnostiam najčastejšie prichádza pri knokaute.
Tie by sa v jednoduchosti dali rozdeliť podľa dĺžky prejavu samotného knokautu do niekoľkých skupín. Nezaťažujme sa ich delením a predstavme si iba tie „základné."
Do prvej skupiny by sme mohli zaradiť knokaut „klasický." Ten má za následok úplnú stratu vedomia, porovnateľnú s úplnou anestéziou pred operačným zákrokom v nemocnici. Pri tomto druhu knokautu sa stratené spomienky v krátkom čase vrátia.
Ďalšiu skupinu obsadil knokaut – blackout. Ide o veľmi krátke (cirka 3 sekundy) „vypnutie" zraku a vedomia. Tento stav, v ktorom sa boxer nachádza je pre neho veľmi nebezpečný v prípade inkasovania ďalšieho úderu. Kvalitný ringový rozhodca však tento stav okamžite spozná, pretože jeden z dvanástich hlavových nervov nervovej sústavy umiestnený v brade, začne kŕčovito sťahovať žuvacie svaly na lícnych kostiach. Ten sa nachádza pre boxera na najhoršom mieste jeho tela – v brade.
Dalo by sa povedať, že knokaut prebieha počas niekoľkých sekúnd, no pravda je taká, že celý dej sa odohráva v stotinách sekúnd. Čo sa, ale udeje v hlave po dopade úderu?
Vedci vyskúmali, že priemerná váha knokautového úderu v ťažkej váhe sa pohybuje okolo 450 kilogramov. Iné výskumy však preukázali, že profesionálova päsť sa dá prirovnať k bowlingovej guli vážiacej takmer 5 kilogramov a letiacej 32 km/h. V skutočnosti ku knokautu stačí iba malý otras v hodnote niekoľkých gramov. To musí boxer zasiahnuť okraj brady, ktorá je akýmsi spínačom knokautu. Brada je totiž prepojená s mozgom nervovým systémom a preto je veľmi citlivá. K vyradeniu boxera však „stačí" úder zasahujúci ktorúkoľvek časť hlavy. Po takomto zásahu mozog okamžite opúšťa svoje miesto, naráža na čelnú kosť lebky. Keďže je mozog veľmi jemná hmota, odráža sa a opäť naráža. Tentoraz na temennú kosť. Už pri prvom náraze vyslal mozog signál v podobe jemného elektrického prúdu do svalstva, ciev a nervov celého tela. Tie sú okamžite paralyzované. Signál sa rozšíri pomocou miechy, ktorá funguje cez kanál chrbtice ako bleskozvod. Zadný mozog nazývaný aj „strom života," ktorý je zložený z mozočku, mostu a predĺženej miechy je akýmsi centrom pre napätie svalstva, koordinácie pohybov a udržiavanie rovnováhy. Preto pri jeho náraze o lebečnú kosť končí okamžitým pádom boxera. Tomu pri páde hrozí ďalšie nebezpečenstvo. Nakoľko je boxerovo telo pri páde úplne uvoľnené, v mnohých prípadoch po dopade na podlahu ringu, nastáva ďalší úder - hlavou o podlahu.
Zatiaľ čo sa iné zranenia hoja pomerne rýchlo, mozog nie! Tkanivo mozgu zostáva poškodené natrvalo., preto sú bývalý boxeri podľa niektorých lekárov viac náchylný na rôzne ochorenia mozgu a teda je viac pravdepodobné, že sa u neho vyskytne Parkinson alebo Alzheimer.
Mozog však nie je jediný orgán, ktorý býva často poranený. Mnoho boxerov má problémy aj so zrakom. Inkasované údery môžu totiž poškodiť sietnicu oka a môžu mať za následok aj iné poškodenia zraku. Úder pri dopade na oko vyvolá tlak natoľko veľký, že poškodí oko – teda sklovec (kvapalný obsah oka). Tento polotekutý obsah vytvára neustály a nemenný tlak na steny očnej buľvy. Náhla zmena tohto tlaku spôsobená úderom môže mať za následok katastrofálne poškodenie. Zmena tlaku môže poškodiť sietnicu – tenkú priehľadnú blanu, ktorej úlohou je prenos svetla cez čočku. Tento tlak nemusí byť nijako výnimočne silný! Jeden môj dobrý priateľ prišiel k poškodeniu sietnice pri hre stolného tenisu.
Zranenia žiaľ neobchádzajú ani iné časti tela. Veľmi bolestivé zranenia sa vyskytujú na rukách. Zlé zaviazanie rúk môže poškodiť boxerovu ruku, preto nie je možná žiadna nepozornosť. Ľudská ruka je dokonale zostavená z malých kostičiek, ktoré sa pri údere ľahko lámu. Kvalitné bandážovanie drží kosti na svojich miestach a riziko zranenia hánok, zápästia aj palca sa tým minimalizuje.
Medzi zranenia, ktoré sa ošetrujú veľmi ťažko patria neodškriepiteľne tržné rany. Tie sú v niektorých prípadoch veľmi hlboké. Cutman drží handru na postihnutom mieste nasiaknutú adrenalínovým roztokom a tlačí ju na zranenie. Bavlnená handra nesmie byť mokrá od vody! Voda totiž zapríčiňuje zrýchlenie prúdu krvi. Ak sa na tvári boxera vyskytne opuch, používa sa Endswell - kúsok železa, ktorým „zažehľuje" zasiahnuté miesto. Rovnako účinné ako Endswell je vrecko ľadu. Opuch, či lícny hematóm je znižovaný pomocou mierneho tlaku na postihnuté miesto s chladivým Endswellom alebo ľadom. Pozor! Endswell nie je na roztláčanie alebo rozháňanie opuchu. Je iba na tlmenie opuchu! Také ošetrenie by urobilo viac škody ako osohu, pretože ťahaním by sa poškodili drobné, jemné krvné cievy pod kožou a tým pádom by sa pod kožou zbierala krv. Tá by následne opuch ešte zväčšila.
Tržné zranenie sa však najčastejšie objavuje na tom najhoršom mieste – obočie, očné viečko a lícna kosť. Takéto rany sú neustále vyplachované a súčasne chladené. V niektorých prípadoch je možné vidieť ako cutman natlačí, či vyplní poškodené miesto vazelínou.
Ďalšie nepríjemné zranenia sú v oblasti nosa. Na zastavenie krvácania sa zvyčajne používa vatový tampón namočený do roztoku adrenalínu, ktorý sa vloží do poranenej oblasti nosa. Cutman následne druhou rukou stlačí nosnú dierku proti tampónu. Toto ošetrenie je veľmi nepríjemné a bolestivé, preto sa mnoho ráz krvácanie zastavuje Endswellom alebo ľadovým obkladom. Počas liečby je boxer nútený dýchať ústami.
Zlomenina nosa je ďalšou náročnou operáciou a zväčša je sprevádzaná výtokom krvi tmavej farby. Tou istou cestou ako krvácanie je zastavovaná aj zlomenina. S „menším" rozdielom! V tomto prípade to má boxer o niečo horšie - musí prehĺtať krv a to mu môže spôsobiť nevoľnosť či napínanie.
Ak by sme sa chceli pozrieť do štatistík, narazíme na problém. Väčšina dostupných údajov totiž pochádza z obdobia rokov osemdesiatych minulého storočia. Literatúra o boxerských zraneniach je teda založená na retrospektívnych štúdiách, kde ukazujú štatistiky profesionálnych boxerov 30 zranení ročne na 1000 boxerov (1950-1960), 200 zranení ročne na 1000 boxerov v rokoch osemdesiatych. V amatérskom ringu sú úrazy zaznamenané u 9 boxerov zo 100 (1950-1960), a 14 zo 100 do osemdesiatych rokoch.
Každý úder na hlavu môže viesť k akútnemu alebo chronickému poškodeniu mozgu. Počúvať to zo všetkých strán sme zvyknutý a i keď je to veľmi pravdepodobné, neexistuje žiadny dôveryhodný dôkaz. Mnohí lekári sa všemožne snažia získať relevantnú informáciu o riziku mozgového poškodenia a iných zranení u boxerov. Informácie o všeobecných zraneniach boli nedostatočné. Chýbali podklady napríklad z nemocníc, či márnic.
V súčasnosti sú údaje rôznych boxerských úradov podrobné, alebo v primeranej forme použité pre dohľad nad úrazmi. Najkomplexnejšia databáza pochádza z Victorian Professional Boxing a Combat Sports Board. Ide o kompletnú zbierku všetkých zápasov, vrátane zranení v rokoch 1985 – 2001 v Austrálii. Záver tejto šestnásťročnej štúdie bol preto analyzovaný a boxerské úrazové údaje sústredené do VSBCSB pre vypracovanie plánu ako predchádzať úrazom.
Vyhodnotili sa tu informácie o boxerových zápasoch, hmotnostnej kategórii a zraneniach. Po každom kole boxerov preskúmal akreditovaný lekár, ktorý zaznamenával informácie o možných trvalých zraneniach. Napríklad v prípade otrasu mozgu sa musel boxer podrobiť vyšetreniu a množstvom jednoduchých neuropsychologických testov zameraných na orientáciu a pamäť.
Táto databáza zaznamenala 427 boxerov, z ktorých 94 bolo spojených so 107 zraneniami, pričom priemerný vek mužov bol 27,3 rokov (18,2 - 41,7) a priemerná hmotnosť 68,4 kg (51 – 102 kg).
Väčšina z 94 zranených boxerov (87 %) odišla z ringu s jediným zranením, v jedenástich zápasoch sa zaznamenali 2 zranenia a v jednom zápase tri zranenia.
Až 89,8 % týchto zranení sa vyskytlo v oblasti hlavy, pričom z toho 45,8 % v oblasti oka. Tri štvrtiny všetkých týchto zranení tvoria tržné rany alebo pomliaždeniny.
Suma sumárum: 250,6 zranení na 1000 zápasov a 220 zranení na 1000 boxerov.
To sme sa motali okolo profesionálneho ringu, kde sú niektoré poranenia proti amatérskemu boxu nie len viac možné, no aj viac „tolerované." Ak sa v amatérskom ringu objaví niektoré z vyššie uvedených poranení, ringový rozhodca okamžite zastavuje zápas. Od osemdesiatych rokov minulého storočia sme obdarovaný ochrannými prilbami, ktoré majú za úlohu tlmiť úder a zabraňovať rôznym tržným ranám na tvári boxera. Množstvo „starých" boxerov to považuje za zosmiešnenie boxu, ale dobre - zvykli sme si. V posledných rokoch nám, ale naše rukavice nielen pribrali na hmotnosti, ale aj sú napratané zámerne tak, aby boxer takmer nedokázal zovrieť päsť, čo má za príčinu menej tvrdých úderov. Prejavilo sa to aj na Olympijských hrách v Pekingu, kde iba jediný zápas celého turnaja skončil pred limitom. To sa, ale odrazilo na sledovanosti a popularite. „S tým sa, ale niečo musí robiť," povedali si múdre hlavy a odsúhlasili v amatérskom boxe štart bez prilieb. Divák teda bude mať opäť možnosť pozorovať krv, natrhnuté obočia a nikomu z múdrych hláv razom nevadí, že údery nebudú tlmené. Hlavne, že náš šport nebude utláčať do úzadia MMA a K1. Bude toto rozhodnutie krok v pred, alebo vzad? Namiesto prehodnotenia zastaraného bodovacieho systému, ktorý uberá krásu nášmu športu a ubíja jeho umenie, uberieme boxerom osvedčené ochranné prilby. Všetko to speje jedine k tomu ako budúcnosť boxu videl legendárny Teofilo Stevenson: „Mám obavu, že raz sa dvaja boxeri postavia do stredu ringu a bez akéhokoľvek pohybu do seba budú deväť minút búšiť. Rozhodcovia potom spočítajú údery a kto ich rozdá viac, ten vyhrá. Ibaže v boxe ide o viac než o delový úder."
Vôbec sme neodbočili od témy, veď sa to stále týka bezpečnosti a tak seriózne zvážme, neblížime sa k výroku Teofila míľovými krokmi?
Aby sme sa, ale vrátili k škodlivosti boxu, stránka www.boxingmalacky.717.cz nám ponúka najrozsiahlejšiu vedeckú štúdiu, ktorá testovala boxerov. Bola prevedená v Írsku v rokoch 1992 až 2001 lekárom Markom Porterom, bývalým športovým lekárom (dnes ortopédom), ktorý svojho času pôsobil v Austrálskom športovom inštitúte. Porter vo svojej štúdii testoval 20 náhodne vybraných skúsených amatérskych boxerov, ktorým boli robené neurologické testy po celú dobu deviatich rokov. Táto vzorka amatérskych boxerov bola porovnaná s rovnako veľkou vzorkou dvadsiatich náhodne vybraných osôb, ktoré trénovali v navlas rovnakých telocvičniach, ale nezúčastnili sa sparringov ani boxu samotného.
Na počiatku štúdie nemal žiadny boxer menej ako 16 rokov a všetci mali odboxovaných minimálne 40 zápasov v ringu. Ďalej bolo podmienkou, aby všetci aktívne súťažili alebo na súťaže pripravovali a aby v minulosti neutrpeli najmenšie poškodenie mozgu. Rovnako bolo požadované, aby vybrané osoby nemali problémy s učením, nadmerným požívaním alkoholu, drog, či prípadne organickými rozpúšťadlami, netrpeli vážnejšou chorobou alebo akýmkoľvek problémom psychiatrického rázu.
Náhodne vybrané osoby – neboxeri, boli vybraný tak, aby kopírovali vekovú štruktúru aktívnych boxerov a nesmeli prevádzať žiadny plno kontaktný bojový šport, ale na druhej strane mohli robiť akýkoľvek iný kontaktný šport (napr. futbal). Štúdia sledovala vek a socioekonomický status vybraných osôb a neboli spozorované žiadne významnejšie rozdiely v úrovni vzdelania medzi boxermi a porovnávacou skupinou.
Všetky osoby podstúpili v roku 1992 mnoho neuropsychologických testov, ktoré boli opakované postupne po 18 mesiacoch, 4, 7 a 9 rokoch. Testy boli prevedené športovým lekárom vyškoleným v neuropsychológii, ktorý nevedel, kto zo skúmaných osôb je boxer a kto nie je (vedcovi boli „zaviazané oči," aby sa vylúčilo riziko systematickej chyby resp. predpojatosti vedca).
Získané dáta a výsledky testov boli štatisticky spracované počítačom za použitia regresnej analýzy. Nielen, že sa ukázalo, že amatérski boxeri nezaznamenali po dobu 9 rokov v testoch žiadne zhoršenie, ba práve naopak ich výsledky boli jednoznačne lepšie než u ich vrstovníkov z neboxerskej skupiny.
Čo je zaujímavé, je skutočnosť, že počet zápasov v ringu, podiel víťazstiev, ani častý sparring nemali v týchto testoch vplyv na úspešnosť boxerov. Môžeme skonštatovať, že spomínaná štúdia nemohla potvrdiť fámu, že box zapríčiňuje chronické poškodenia mozgu.
Význam Porterovej štúdie spočíva v tom, že využila najlepší dostupný vedecký aparát, čím preskočil ostatné podobné výskumy. Aj napriek tomu, že je skúmaná vzorka 20 osôb možno menšia, než by sme si priali, na druhej strane predchádzajúce „výskumy" tejto problematiky operovali so vzorkou jediného človeka!

 

Ján Brandejs